liliputka

Deň narcisov. Dnes sa znova po roku rozbehla akcia organizácie Liga proti rakovine, ktorá sa aj verejnou finančnou zbierkou snaží pomôcť ľudom, ktorí sa s touto chorobou poznajú osobne. V uliciach som počas dňa nestretla hádam nikoho, komu by žltý narcis nezdobil vetrovku či ruksak, dokonca som si všimla, že ľudia aktívne hľadali a pýtali sa, na ktorom mieste sa nachádzajú dobrovoľníci s krabičkami a narcismi, lebo chceli prispieť. Bolo milé sledovať, ako sa ľudia spojili pre dobrú vec…

Možno sa pýtate, čo má tento úvod spoločný so žehlením košieľ…Nuž, doteraz  skutočne nič 🙂 . V priebehu dňa som sa ale zamýšľala nad tým, aký veľký vplyv a dopad má rakovina…Pre chorého, blízkych, okolie, spoločnosť…A spomenula som si, ako ma, hoci nepriamo, doviedla k spomínanej činnosti..

My ľudia sme už raz takí, že mnohokrát sa vieme sťažovať a len málokedy sme vďační za to, čo máme.. A často si vzácnosť človeka, okamihu či veci uvedomíme, až keď ho (ju) stratíme…Myslím si, že by sme mali viac myslieť na vďačnosť.. A práve tento pocit, vďačnosť, za obetavých rodičov, (nie že by som ich dovtedy nemala rada, ale pubertálny vek si so sebou prináša rôzne pohľady na svet, ktoré sa rodičom často nepáčia a vznikajú situácie, ktoré človek až časom vyhodnotí spôsobom, že – kde som vtedy mala rozum…) som začala intenzívne pociťovať po udalostiach, ktoré sa prihodili mojej kamarátke. Jej otca postihla táto choroba a veľmi poznačila aj ju. Bolo ťažké jej v tejto situácii pomôcť a ťažké pozerať sa, ako sa trápi. Ovplyvnilo to aj mňa a moju mamu nesmierne prekvapila prosba, nech mi ukáže, ako sa tie košele žehlia (najmä po tom, ako sa mi už dlhší čas predtým snažila vysvetliť, že môj názor, že mne bude žehliť nejaká pani, ktorej budem platiť a že ja na žehlenie jednoducho nemám danosti, nie je veľmi v súlade so zdravým rozumom :).

A tak som začala žehliť otcove košele…