Oslavy Veľkej noci máme tohto roku už všetci za sebou, ale práve tieto sviatky ma inšpirovali k zamysleniu sa. Slovensko sa vyhlasuje za krajinu, ktorá vychádza z kresťanskej tradície… Myslím si, že väčšina jej obyvateľov, či už sa považujú za ateistov, nerozhodných, či kresťanov vlažných alebo berúcich svoju vieru vážne – počula niekedy veľkonočnú zvesť o ukrižovaní Ježiša Krista. Ja nie som výnimkou, s touto témou som bola konfrontovaná mnohokrát, ale v tomto čase som si prvýkrát uvedomila rozmer bolesti, ktorú ukrižovanie prináša… Osobne nemám dôvod si nemyslieť, že Ježiš ako človek skutočne chodil po tejto zemi a opustil ju spôsobom, akým to popisujú určité pasáže Biblie. Skutočne to nebolo nič príjemné, kombinácia psychického a fyzického trýznenia tela, ktorá len pomaly viedla k definitívnemu koncu… Výsmech, ponižovanie – tŕňová koruna, pľuvanie, ponechanie pitia žlčovej vody či octu… Bičovanie – s olovenými guličkami na konci, aby to spôsobovalo väčšiu bolesť… Nesenie vertikálneho ramena kríža istý úsek cesty na Golgotu a nakoniec samotné pribitie na kríž. Rany na zápästí a nohách boli maličkosť v porovnaní s pomalým čakaním na smrť, ktorá nakoniec prišla v podobe zadusenia zo znehybnenia… A v konečnom dôsledku nespravodlivo…
Týmto krátkym zamyslením som len chcela vyzdvihnúť spôsob popravy – ukrižovanie, ako skutočne pomalý a bolestivý trest smrti.
Foto – zdroj: http://deti.vira.cz/Bible-pro-deti/Novy-zakon/Ukrizovani